Táto stránka sa venuje yaoi tématike, čo je vzťah medzi dvoma mužmi (niekedy- dosť často- nevhodné pre deti)! Ak sa vám to hnusí, tak to prosím nekritizujte v komentároch! Vďaka :)

Diel 15.

17. prosince 2014 v 0:33 |  Druhá šanca
Prispatý Lin opäť niečo skromne prispieva z Druhej šance! :D Dopisoval som to v noci a tak to aj vyzerá, tak si radšej berte vreckovky na prípadné krvácanie z očí :3 V tejto časti som sa snažil ukázať, že v minulosti Lin nemal až také dobré vzťahy s rodičmi, ako to teraz vyzerá. Tu je to ukázané len krátko, ale celkom výstižne...v Divokej minulosti toho bude určite viac, keď sa k tomu dokopem ;) Čo viac dodať?

Prajem príjemné čítanie!

Cestou domov som si pospomínal na staré dobré časy. No... ,,dobré" časy. Možno by som bol niekým úplne iným , keby som nezačal s mojim bohémskym štýlom života. Možno by som viac trpel, ale naopak by som nebol až taký skazený. Už v mladom veku som začal so životom, ktorý bol založený na sexe. Uspokojovaním som si začal kompenzovať svoj nahromadený stres a nízke sebavedomie. Rodičia si do teraz vyčítajú, ako sa ku mne zachovali, keď som bol na dne. Po nejakej dobre odo dňa, keď som prvýkrát navštívil Flash Bar som po ich výčitkách vybuchol.
---
,,Zas sa vraciaš neskoro?! Tvoje známky sa zhoršili a ty, namiesto toho, aby si sa učil, tak sa po nociach niekde flákaš!" Vybuchol otec, len čo som sa vrátil ,,domov".

,,Suseda ťa videla pred pár dňami vychádzať z hodinového hotela. Iní ťa zas videli potulovať sa s chlapmi rôzneho veku v blízkosti pofidérnych uličiek. Čo mi k tomu povieš?"

,,Krava stará, ukecaná." Odfrkol som si a zvalil sa na gauč v obývačke.

,,Tieto výrazy si nechaj pre seba!" Pohrozila matka a pristúpila ku mne.

,,Predávaš sa?" Zaznel otcov tichý, hrubý hlas a ja som zavrel oči. Chvíľu sme boli v úplnom tichu, kým som sa nerozosmial.

,,Ja a predávať? To si snáď robíš prdel! Ja to robím zadarmo zo svojej vlastnej vôle! No povedzte, kto by si nechcel užívať? Skvelý sex s chlapmi..." Posadil som sa a provokatívne sa usmial sa mojich milovaných rodičov.

,,Takže ty..." Zakryla si ústa a zhrozene sa na mňa dívala. Ten pohľad: Ako si len mohol?

,,Len tak spávaš s rôznymi chlapmi..." Začal kľudne a pretrel si koreň nosa.

,,Myslíš si, že je to v poriadku?! Veď to nie je normálne, Linn! Je to nemorálne, odporné, nechutné a zahanbujúce! S chlapmi... Čo ak si niečo chytil!" Pokračoval hystericky, priam až jačal.

,,S chlapmi... Ak by som spával s ženskými, nič by som nemohol chytiť?" Zabodol som doňho svoj vzdorovitý pohľad a postavil sa pred neho.

,,Tak to nemyslel, celkovo, takéto promiskuitné správanie je nebezpečné, je jedno, či... či je to žena alebo chlap." Zastala sa ho matka jemne, ale ja som ich už dávno prekukol, už dávno mi to začali dávať najavo. Že nie som normálny.
,,Určite by to bolo o niečom inom, keby som mal dievča, chodil s ním, spal s ňou. To by bol ideálny, normálny vzťah. Ale keby som mal chlapca, s ktorým by som chodil a spal, už by to bolo nemorálne, odporné, nebezpečné a neviem čo všetko!" Zavrčal som k matke, ale stále som sa díval na otca, no neušlo mi to, ako sklopila pohľad.

,,Váš hlavný problém nie je to, že spávam s viacerými, ale to, že spávam s chlapmi!" Obišiel som otca a zadíval sa na malé zlaté stolové hodiny, položené na skrinke, v ktorých na otáča malé kyvadielko.

,,Nie... Ani to nie je ono. Váš hlavný problém je, že váš syn, vaša dokonalá krv, je buzík!" Začal som sa rehotať, aké absurdné mi to prišlo.

,,Už prestaň!" Vykríkol otec a všetkou silou ma zdrapil za rameno a otočil k sebe až som sykol bolesťou.

,,Nie, ty prestaň! Snáď sa ti nepáči počuť krutú pravdu? Som gay, buzík, burezant, teploš, homo...Ako len chceš, všetky prezývky ma vystihujú, ocko." Sladko som sa usmial, do jeho šokovanej, nemej tváre a otočil sa na milovanú matku, ktorá bola schopná hodinu komentovať zalievanie kvetín a teraz len zaryto mlčala a klopila pohľad k zemi.

,,A ty, milá mamička... Tebe by bolo aj celkom jedno, že preferujem druhé pohlavie, ale čo keby sa to niekto dozvedel? No to by pre teba bola predsa neskutočná hanba! Kto to kedy videl? Tvoj syn a šuká chlapov! Neslíchané!" Zahral som panovačne rozhorčenú ženskú a znova sa kruto zasmial. Vedel som, že túto hádku vyhrávam, lebo nemlčím. Konečne tento krát ONI nemajú čo povedať. No aj keď konečne vyhrávam, nie je to uspokojivý pocit a ani nikdy nebude, lebo táto krutá pravda, je hlavne krutá ku mne.

,,Tí chlapi, s ktorými spávam. Spoznám sa s nimi a v tú istú noc ich aj ošukám a potom to končí, ale viete, čo je na tom celom najsmutnejšie? Že aj keď ich poznám len pár hodín a vás celý život, tak oni mi lepšie rozumejú a dokážu ma pochopiť, ako vy! Vlastný rodičia!" Aj keď som sa zo začiatku snažil udržať, nakoniec som aj tak kričal ako pominutý. Nemohol som to v sebe viacej dusiť. Všetci ma opustili, neznášali, odvrhli. Smiali sa mi, podkopávali ma, pomaly ma ničili. Nemal som odvahu sa im postaviť, nevedel čo robiť, myslel som si, že nemám šancu na... na čo? Normálny život? Nie... to čo mi dali chlapci z Baru nie je normálny život, ale kľúč, ktorý otvoril moju pandorinu skrinku. Vypustilo to moje ja, ktoré som v sebe držal, aby ostatní boli spokojní. Normálny život som nedostal, ale dostali som lepší život. A v tomto živote nestrpím, keď sa ku mne niekto správa ako k odpadu a navyše mi rozkazuje. Mier káže mečom, aké hlúpe. Mám mať rád takých ľudí? To sotva!
Pomaly som sa otočil, že odídem do izby. Svoj boj som tu vyhral a už nemám chuť na viac ostrých slov, aj keď nimi touto dobou nešetrím.
,,Lin..." Započul som matkin tichý naliehaný hlas a ucítil otcovu ruku na ramene. Matku som okázale ignoroval a pootočil hlavou k otcovi.

,,Nedotýkaj sa ma, som predsa chorý." Pozdvihol som obočie a kyslo sa usmial pri slove"chorý".
,,Sami ste si zo mňa spravili "toto"..." Nechal som ich tam zarazene stáť a odišiel k sebe. Zatvoril som za sebou dvere, pozhadzoval zo seba oblečenie až som zostal iba v trenkách a padol do postele, kde som sa schúlil do klbka. Na tvári som ucítil slzy, ktorých spoločnosť som tak dlho odmietal.

Ticho som v tej izbe vzlykal, ani sám som nevedel prečo. Možno som bol už zúfalý, ale vedel som, že už necúvnem. Toto je môj nový život a nová cesta, po ktorej chcem ísť. Aj keď viem, že bude istým spôsobom ťažká, lebo bude pre mňa ťažké niekomu vôbec dôverovať a niekoho mať rád.

,,Brácho..." Zašeptal hlas, ktorý ku mne už dlho neprehovoril. Utrel som si urýchlene oči a smrkol. Nevýhoda mať s bratom spoločnú izbu, nemáte súkromie.

,,Posuň sa." Zašeptal. Najskôr som k nemu stále zarazene ležal chrbtom, ani som nemal odvahu pozrieť sa naňho. Nevedel som čo chce robiť, alebo vedel? No aj tak som sa na posteli posunul bližšie k stene.

Po krátkej chvílke som zacítil zhupnutie postele, ako sa za mnou niekto ľahol už na aj tak dosť malej posteli a potom hrejivé veľké ruky, ktoré ma v upokojujúcom geste hladili po chrbte. Pousmial som sa. Toto sme s bratom robili, keď sme boli malí špunti. Keď sa niekto z nás niečoho bál, alebo bol smutný, tak sme si takto ľahli a jeden toho druhého hladil po chrbte, aby ho ukľudnil. Nazývali sme to kúzlom. Ani neviem ako, ale určite to netrvalo dlho a spokojne som zaspal, akoby ma nič netrápilo.
---
Potichu som vošiel do izby a spokojne som zistil, že už aj tu sa spí a tak som prišiel nepozorovane. Cítim sa ako tajný agent. Zrazu som si zívol. No dobre... tajný UNAVENÝ agent. Dneska bol náročný deň s hlavou plnou blbých myšlienok. Usmial som sa. Rodičia sa naozaj za tú dobu zmenili. Radšej som si zaliezol k Midorimu, ktorý sa nespokojne vrtel na posteli. Rád by som niečo urobil s tými nočnými morami, ale moc toho nezmôžem. Len som si ho k sebe pritisol a šeptal do ucha slová útechy. Začal som mu prechádzať rukou po chrbte, po chvíli to očividne zabralo. Pousmial som sa. Nikdy by som si nebol pomyslel, že sa po tom všetkom zamilujem a navyše tak rýchlo a bláznivo. Pred pár mesiacmi by som vysmial každého, kto by mi niečo také povedal. Ale teraz, ako sa dívam do tej jeho tváre, ktorá práve tak sladko spí, tak začínam veriť tej presladenej vete z romantických filmov: ,,Keď sa naše oči stretli...".


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aji ^^ Aji ^^ | 18. prosince 2014 v 16:06 | Reagovat

Po dlhej dobe, konečne :D Opäť úžasné :'3 dokázala by som to čítať aj celý deň, kebyže je toho viac :D teším sa na ďalšie :33 :)

2 Lin Lin | Web | 18. prosince 2014 v 20:58 | Reagovat

[1]: Ďakujem, budem sa snažiť byť produktívnejšia :3

3 Haru Haru | 19. prosince 2014 v 0:09 | Reagovat

Tuhle povídku mám fakt hodně ráda! :)Tvůj styl psaní je opravdu zajímavý a jedinečný ... Člověk se nad tím zamyslí i zasměje!:D Ještě to chce trochu doladit, aby tvůj styl skutečně vynikl, ale to bych zkusila asi až při jiné povídce, ale tento díl se ti opravdu povedl. ^^ Trochu víc jsem Lin-kunovi porozuměla, ale ještě mnoho věcí nechápu ... na to si budu muset počkat, už se těším!:3

4 Lin Lin | Web | 19. prosince 2014 v 14:41 | Reagovat

[3]: ďakujem, budem sa snažiť :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama