Táto stránka sa venuje yaoi tématike, čo je vzťah medzi dvoma mužmi (niekedy- dosť často- nevhodné pre deti)! Ak sa vám to hnusí, tak to prosím nekritizujte v komentároch! Vďaka :)

Diel 12.

12. června 2014 v 22:24 |  Druhá šanca
Konečne som sa dostal k jednej zo zápletiek, yay! (Aj keď iba na konci) Ako som povedal, tak som aj spravil a pridávam dielik už dneska, aj keď neskoro. :D Mám rozpísaných viac poviedok. Keď budem mať zopár kapitol hodím ich sem (aspoň sa o to snažím) no viac o mojich plánoch poviem v inom článku, toto je o našich miláčikoch, Midori a Lin. Ďalší pomalý dielik, v ktorom sa hlavné postavy viac zbližujú..no nakonci to bude mať vážny spad...teším sa na ďalšiu kapitolu >:)
Varovanie: WARNING!!! Po tomto diely budete mať nekalé myšlienky vždy, keď uvidíte zmrzlinu! :D
Prajem príjemné čítanie!

Lin
"Otec! Čo si myslíš, že robíš?! Práve sme boli v najlepšom!" Vtrhol som na chodbu, vybaviť si to s tým kazišukom.
"Kto ti tu bol v najlepšom?!" Vybehol hneď za mnou Midori, aby mi mohol uštedriť pohlavok, ktorému som sa nestihol uhnúť. Celkom smutné, veď si to tak užival.
"Lin, prosím ťa! Nechaj ho napokoji. Aspoň jeho." Zvýšila hlas matka a ja som hneď sklapol. Neradno si s ňou začínať. Vážne, čo sa to tu deje s tou rodinou?!
"Midori, ako sa cítiš?" obišla ma, aby mohla skontrolovať Midoriho.
"Omnoho lepšie, cítim sa dobre." Vychŕlil zo seba rozpačito, ale zato veľmi roztomilo. To rád počujem, bál som sa oňho, ale je silný. Bolo jasné, že bude v poriadku.
"Tak, nechcete ísť niekam na výlet? Je víkend a vonku je hotové babie leto." Vzal otec nadšene do rúk foťák a otočil sa na nás, čo my na to. Ja som sa otočil na Midoriho, ak chce ísť on, pôjdem aj ja. Kamkoľvek kam chce.
"Ja-..." Midori zbadal pátravé pohľady nás všetkých, muselo mu byť jasné, že je to len na ňom.
"Neviem...určite vás to bude obťažovať." Usmial sa falošne.
"Buď aspoň raz trocha sebecký, miláčik." Zašeptal som a objal ho okolo ramien.
"Tak, šiel by som rád!" Povedal rozhodne s iskričkami v očiach. Musí byť vážne natešený, dokonca prešiel aj moje oslovenie.
"A kam by sme šli?" Moja otázka bola celkom podstatná, nenapadá mi, kam by sme my mohli ísť ako šťastná rodinka na výlet.
"Neďaleko mesta otvorili novú zoo. Čo tam?" Povedala mamina milo...celkom nezvyk. Ešteže mám Midoriho, ktorý ju záhadným spôsobom skrotil. Inak by to bola zas tá dračica. Ale vážne...ženy sú tak desivé. Väčšinou som odvážny, ale pred ňou by ma nezachránil ani atomový kryt.
"Zoo?!" Vypískol radostne Mii, až som sa z neho skoro roztiekol.
"Máš rád zoo?" v tom objatí som mu položil hlavu na rameno.
"No mám, teda...vlastne neviem. Nikdy som tam nebol, moja rodina nebola moc na takéto veci. Ale vždy som chcel ísť." Usmial sa tak smutne. Vyzeral skľúčene. Tá jeho rodina mi bude ešte dlho vŕtať hlavou, najradšej by som im to všetko oplatil. Hlavne jeho bratovi.
"Tak žiadny problém! Poďme!" Otec bol snáď viac natešený než Midori, jeho detinská stránka ho snáď nikdy neopustí, ale to mám na ňom rád. Vždy sa nad tým človek dokáže pousmiať.
Všetci sme si vzali to čo by sme mohli potrebovať, poobúvali sme sa a šli k autu, ktoré nás malo doviezť do blízkeho susedného mesta. Milujem cestovanie autom, najradšej mám dlhé cesty, ale táto tiež nebola zlá a čas bol príjemne využitý obťažovaním môjho sladkého kocúrika, ktorý mi to oplácal svojimi ostrými pazúrmi. Ale človek si časom zvykne.
Keď sme konečne zbadali obriu bránu zoo, Midori spozornel a začal vystrkovať hlavu von z okna, až ho musela matinka karhať, nech zalezie naspäť. Parkovisko bolo preplnené a ocino skoro stratil nervy, kým sme našli nejaké miesto, ktoré bolo beztak najďalej od vstupnej brány. Cestu k bráne sme ale zvládli za otcovho žalospevu nad príliš malým parkoviskom a zlým systémom. No to nie je všetko. Keď otec zbadal ten dlhý rad pri kase, skoro to s ním švihlo. Museli sme sa na tom s Midorim smiať a to pekne nahlas, kým sa na nás nezačala moja mamka mračiť.
"Ten rad je snáď nekonečný!" Povzdychol si Midori asi po polhodine čakania.
"Za chvíľku sme na rade, neboj. Ale je tu dosť ľudí, dúfam že to dnuka nebude ešte horšie." Povzdychla si aj máti.
Keď sme prišli na rad boli sme unavení, vynervovaní, ale zároveň aj šťastní, že už je to za nami. Plus, mamine obavy sa nevyplnili, dnuka to bolo skutočne obrovské. Ani to nevyzeralo tak, že je tu snáď milión ľudí, ktorí si chcú zavzdychať nad malými pandami.
"Tak, kam pôjdeme najskôr?" Nadchol sa otec a vytasil foťák.
"Nechaj chlapcov, nech idú spolu. My sa tu zatiaľ v kľude prejdeme, drahý, aby sme sa za nimi nemuseli hnať." Povedala rázne mamka, narovnala si okuliare a chytila otca za rameno.
"No, to určite. A oni potom skončia spolu na nejakých záchodkoch spolu v kabínke a- " ďalšie otcove rozhorčenie sme si nestihli vypočuť, lebo to už ho matka naštvane ťahala za ucho cestičkou ku ktovie akým zverom. Mne osobne by nevadilo, keby to tak skutočne skončilo...ešte nad tým pouvažujem.
"Nad tým ani neuvažuj! Neopovažuj sa zrealizovať chlípne myšlienky tvojho otca!" Zavrčal Midori a vydal sa k prvému najbližšiemu pavilónu so zvieratami. Ticho som ho nasledoval až ku koalám.
"Pozri na to mláďa! Mamka ho kŕmi!" Zachichotal sa a stále s "Aha, pozri!" do mňa šťuchal. Usmieval sa ako slniečko, bolo vidieť, že je spokojný a šťastný. Veď prekričal aj podobné reakcie detí okolo. Musel som sa nad tým usmievať aj ja. Musím ho viac brávať na výlety, za ten pohľad to stojí.
"Liiiin! Poď, inak pôjdem sám!" Zakričal pár metrov ďaleko odo mňa.
"Ale, bezo mňa by si sa tak nebavil!" Usmial som sa sebavedome, kým som kráčal k nemu.
"Pravda, to by som ťa potom nemohol porovnávať s tými opicami, ku ktorým ideme." Zasmial sa Midori. Ja ti dám opičku, ešte len uvidíš!
"Tak už poď, si hrozne pomalý!" chytil ma za ruku a začal ťahať k tunelu, v ktorom bol výhľad na výbehy rôznych druhov opíc. Pri každej sa zastavil a povedal, ktorá a prečo mu pripomína mňa a pri akej činnosti. Hrozne sa na tom smial a po chvíľke som musel aj ja. Nepopriem, že v niektorých prípadoch mal pravdu.
Midori
Zoo je skvelé! Matka sem nechcela nikdy ísť, lebo to tu smrdí a zvieratá má rada len v podobe jej kožušín, kabeliek alebo topánok. Užívam si to tu a s Linom sa parádne bavím. Som tak, tak šťastný! Už sme prešli niekoľko ohrádok, pavilónov a klietok, až sme sa dostali do malého parku s fontánkou uprostred, kde sú všade okolo nás stánky s občerstvením.
"Mii, dáš si zmrzlinu?" Ukázal na malý stánok s točenou zmrzlinou, ktorý stál pred nami.
"Rád!" Točenú som nemal strašne dlho.
"Akú si dáš? Majú iba vanilku a čokoládu." Ukázal Lin na výber. To je ťažké. Aj keď sú na výber iba dve príchute, neviem, ktorú si dať. Čo zjavne dokazoval môj nerozhodný výraz.
"Tak... pane? Mohli by ste natočiť obe príchute?"
"Iste! Hneď to bude!" Odvetil energický chlap dobrej svalnatej postavy a dal sa do toho.
"Nech vám chutí!" Podal mi ten skvost a Lin mu naoplátku zaplatil.
"Jaaj, keby som nevidel, že ste obaja chlapci, tak si pomyslím, že ste na rande!" zasmial sa a oprel sa o okienko stánku. Musel som sčervenať. Naozaj tak spolu vyzeráme? Ja a Lin na rande...Lin ako dievča? Pozval by som také dievča na rande? (Stále mu nedošlo, že to on je v pozícii dievčaťa, lol >:3)
"No, snáď mi ho nepreberiete pane!" Zasmial sa Lin spolu s ním. Toto na ňom obdivujem, tu jeho uvoľnenosť. Tá jeho charizma, ktorá priťahuje pozornosť všetkých ľudí. A o jeho sexepíle ani nevravím! Stavím sa, že keby chcel, tak hneď dostane do postele aj tamtoho mača od zmrzliny!
"Midori, rýchlo začni lízať, inak sa roztečie..." povedal svojim podmanivým hlasom hneď vedľa môjho ucha. V tvári som cítil teplo a v chrbte mrazenie, ani som si neuvedomil, že hovorí o zmrzline, kým ju neolizol z môjho prsta.
"Tá zmrzka sa ti roztopí!" Ukázal na kornút, po ktorom tiekla moja pochúťka. Konečne mi došlo, čo myslel a ja som sčervenal až za ušami.
"J-Jop!" Vyhŕkol som a začal kráčať tým parkom. Olizoval som ju z kornútka a mojich prstov, šlo to ťažko, lebo zo zmrzliny tieklo viac a viac. Prechytil som si ju do druhej ruky a olízol ten točený kopček zmrzliny. Bola naozaj chutná. Keď som ju pooblizoval dosť na to, aby už len tak netiekla, tak som si začal olizovať prsty druhej ruky, ktoré som mal stále trochu zalepené.
Zacítil som na sebe dosť ostrý a nepríjemne bodajúci pohľad. Otočil som sa na Lin-kuna, ktorý na mňa čumel takým...divným pohľadom.
"Čo je? Chceš zmrzku aj ty?" vystrel som ruku k nemu a ponúkol mu ju. Lin sa na mňa ešte chvíľu díval, ale potom sa usmial a prikročil ku mne s dosť nebezpečným úsmevom. Niečo mi hovorilo, že by som mal cúvnuť.
"Dám si..." naklonil sa k nej a celý čas, kým ju pomaličky olizol zdola od kornúta nahor, sa mi prenikavo díval do očí. Bolo to zvláštne, nemohol som sa pohnúť. Skoro som nedýchal. Dalo by sa to označiť za zmyselné. A ten jeho pohľad. Bol rovnaký ako vtedy, keď ma prvýkrát pobozkal.
"To, ako si olizoval svoju zmrzlinu a svoje prsty, robíš mi to naschvál?" Zavrnel blízko mojej tváre. Zachvel som sa. Čo či robím naschvál? Spravil som niečo? Veď sa mi roztiekla zmrzlina, čo iné som mal robiť?
"Čo- " Chystal som sa spýtať, keď mi položil prst na pery a druhou rukou ukázal na svoje nohavice. Pozrel som sa dole, kam ukazoval.
"Vidíš, čo so mnou robíš?" Pohladil ma po tvári, kým ja som stále zízal na jeho napnuté nohavice v oblasti rozkroku. Nejako mi to stále šrotovalo v hlave. Nie som sprostý, ale kým poberiem niečo také, bude to trvať.
"No, máš...divne zohnuté nohavice." Snažil som sa ten stan pod poklopcom zahovoriť, ale také niečo ide ťažko. Bolo mi hrozne trápne. Jeho prenikavé oči, hrubý hlas... Len tak, uprostred zoo sa tu z lízania zmrzliny vzruší a hádže to na mňa. No tak pekne ďakujem.
"To mám." Zasmial sa. Myslím, že mám jeho smiech rád. Je tak trochu nákazlivý. Človek sa musí minimálne pousmiať, keď ho počuje.
"Pôjdeme ďalej?" Natiahol ku mne svoju pravú ruku. Chcel snáď ísť za ruku? Nedôverčivo som na ruku pohliadol.
"Podaj mi radšej ľavú."
"No dobre." Rozosmial sa a do svojej ľavej ruky chytil tú moju. Obrovské ruky, teplé veľké dlane a dlhé štíhle prsty. Nikdy som sa nad tým tak nezamyslel. Nikdy som si to poriadne nevšimol.
Rozišli sme sa postupne ďalej, kým sme nedošli k výbehu tučniakov. Stál som s Linom pri zábradlí, za ktorým dole bola voda pre tučniakov. Boli naozaj zlaté.
"Aha, Midori, pláva k nám." Položil mi ruku na rameno a druhou ukázal na tmavú šmuhu blížiacu sa k nám. Najskôr by som si ho nevšimol, ale už ho vidím!
Prišiel až k nám a vynoril hlavu. Díval som sa naňho a on na mňa. Nemohol som z neho strhnúť oči, akoby mi mohlo potom niečo ujsť. Bol odo mňa len kúsok, o kus nižšie ako ja. Vydal z hrdla taký divný chrčivo-piskľavý zvuk, ponoril sa a znovu sa vynoril.
"Asi sa mu páčiš, Midori. Možno môj rival." Zachichotal sa. No to určite, nie každý je úchyl ako ty.
Lin
Mohol som sa naňho dívať celý deň, na jeho veselú a spokojnú tvár. Som rád, že sme šli, že je Midorimu lepšie a že sme sa udobrili. To ako hypnotizoval toho tučniačieho záletníka, jeho iskričky v očiach, bolo príjemné sledovať ho.
"Lin!" Zvolal niekto moje meno. Otočil som sa za hlasom, keď som zbadal jedného kamaráta z baru. Nechcel som s ním hovoriť, tak som mu len zamával. Bol tam s ešte jedným týpkom, ktorý mi bol strašne povedomý. Viem, že ho poznám, ale kto to je? Určite som ho v posteli nemal. Aj keď tých chlapcov, ktorých som mal bolo veľa, vedel som, že jeho som sa ani len nedotýkal. Odkýval mi a otočil sa k svojmu spoločníkovi a rovnako som spravil aj ja. Pohľad na Midoriho ma zarazil. Trochu sa chvel, oči mu spočívali na jeho topánkach.
"Deje sa niečo?" Spýtal som sa ho tichým starostlivým hlasom, popri čom som skenoval každý jeho pohyb, záchvev, jemné klepanie viečok... Nasucho prehltol a pohľad opätoval.
"Ten chlapec, čo ti kýval..." zamĺkol.
"Čo s ním? Poznáš ho?"
"Jeho nie, ale ten čo je tam s ním...je môj brat." Prvá slza mu skĺzla po líci, potom druhá. Snažil sa ich zotrieť, ale ronili sa ďalšie a ďalšie. Midoriho brat...už viem z kadiaľ ho poznám. Bratova triedna fotka na poličke. Ten bastard je Lukeho spolužiak.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama