Táto stránka sa venuje yaoi tématike, čo je vzťah medzi dvoma mužmi (niekedy- dosť často- nevhodné pre deti)! Ak sa vám to hnusí, tak to prosím nekritizujte v komentároch! Vďaka :)

Diel 4.

28. května 2013 v 23:05 |  Druhá šanca
Takže pokračovanie...čo k tomu dodať..smutno-milý dielik? :D Neviem, sami posúďte :)
Venovanie: Beka-chan; Chcem jej venovať tento dielik, pretože bez nej by Druhá šanca ani nebola :)
Prajem príjemné čítanie!

Midori
Dneska som sa cítil celkom dobre, už len kvôli tomu čo Lin-kun povedal. To ako sa ma dotýkal a aký bol na mňa milý. Bolo to príjemné. Lin-kun so mnou dokonca sedel celý deň a písal mi poznámky. Dokonca ma na dvoch hodinách ospravedlnil z písomiek a cez veľkú prestávku zašiel do zborovne a robil tam scény len kvôli tomu, aby dostal lekárničku a mohol ma ošetriť. Vravel som, že to nie je nutné, ale on je tvrdohlavý blázon. Páčila sa mi tá jeho pozornosť. Nikto sa o mňa nikdy takto nestaral. Viem, že je to zrejme len jeden z jeho trikov ako ma dostať do postele, ale na to mu neskočím. Neprekročím danú hranicu.
Práve som na ceste domov a vykračujem si celkom zvesela. Mám proste dobrú náladu čo sa u mňa často nestáva. Keď dôjdem pred bytové dvere, tak sa moja hladina pozitivity rapídne zníži. Na sucho prehltnem a vojdem.
"Som doma!" Ako inak sa mi nikto neozval, ale teraz bolo až podozrivé ticho. Zrejme nikto nie je doma. Toto ticho by som mohol nazvať kľudom, ale prevládal vo mne pocit, že toto je skôr ticho pred búrkou. Čo sa mi potvrdilo keď som na stole našiel papierik. Bolo v ňom: Je nám ľúto Midori, ale všetci sme sa zhodli, že ty do tejto rodiny nepatríš. Prehliadali sme tvoje chyby, ale teraz to bola posledná kvapka. Rozhodli sme sa ťa opustiť. Nepotrebujeme ťa. Si pre našu rodinu bezcenný. Proste len ďalší hladný krk, z ktorého zrejme nič poriadne nevyťažíme. Skôr akoby si nám mal robiť hanbu sme sa rozhodli ťa tu nechať. Tvoja bývalá matka a otec. A hneď pod tým bol malý kúsok papierika, na ktorom stálo: Radšej zdochni, špina! Môžem si len tipnúť, že ten druhý bol od Soujiho. Nebol som tým nijak prekvapený. Vedel som, že sa to raz stane. Že ma odhodia. Nasadil som svoj kamenný výraz, svoju bezcitnú masku, ale v skutočnosti som sa užieral. Museli odo mňa odísť? Prečo ma nechali samého? Veď som sa tak snažil byť dobrým synom. Teraz s tým nič neurobím. Mal by som začal premýšľať čo so mnou bude. Niekto musí splácať byt, ale ja na to nijak nemám a brigádovať ešte nemôžem. A aj keby, tak si takou brigádou nemôžem dovoliť byt. Obvolať rodinu? To ťažko. Všetci budú na strane rodičov. Okrem toho nikto nežije v tomto meste a ja z tejto školy nechcem odísť. Žiadnych priateľov nemám, takže nemám kde zostať. To teraz zostanem na pospas životu? Je toto koniec môjho krátkeho príbehu? Možno som sa chcel trápiť len otázkami typu -čo so mnou bude-, ale viac ma zožierala otázka -prečo ma moji rodičia nemilujú?- Znovu som plakal a plakal. Nedalo sa prestať. Musel som to niekomu povedať. Dusiť vo mne toto. Zabilo by ma to.
Po pár hodinách keď som sa ukľudnil som sa rozhodol kontaktovať jedinú osobu, ktorej ako tak verím. Aj keď s ňou nie som často v kontaktu mám sesternicu, ktorej som vždy vravel čo ma trápilo a tým sa mi uľavilo. Dlho som Beke nezavolal. Mal by som teraz? No, nikoho iného nemám. Zavolám jej.
Keď mi zdvihla znela veselo a pýtala sa ma čo sa stalo, lebo jej volám, len keď sa potrebujem vyrozprávať. Povedal som jej všetko. O tom ako ma včera zbili. Ako ma tu nechali a že neviem čo ďalej. Beka pozorne počúvala a na nič sa nepýtala. Nakoniec povedala, že sa mi pokúsi pomôcť. Že má v tom istom meste kde žijem dobrých kamarátov a že sa mi pokúsi vybaviť miesto kde by som bol, ale že s bolesťou čo cítim mi nejak veľmi nemôže pomôcť. Ale vraj ma bude podporovať. Je to dobrý človek. Aj keď som ani s ňou nikdy nejak nevychádzal, tak som sa jej stále zdôveroval s mojimi problémami. Bol to pre mňa nejaký druh úľavy. Že sa o tú bolesť čiastočne delím s niekým iným. Ďalej povedala, že sa mi ozve či niekoho našla. Poďakoval som sa a zrušil hovor. Ďalej som sa hodil do postele. Nemal som chuť na nič. Dospel som k názoru, že zajtra do školy nepôjdem. A tak som sa pobral do ríše snov.
Lin
Je večer a ja som akurát dojedol svoju večeru. Sedím pri počítači a kukám si rôzne anime a mangy. Samozrejme som sa pozastavil na mojom obľúbenom yaoi. Som proste perverzák od prírody. Zatiaľ som si povedal, že by nebolo zlé s niekým si popísať na skype tak som ho zapol a čakal či mi niekto nenapíše. Asi po polhodinke sa mi ozvala moja kamarátka Beka, ktorá býva hodný kus ďalej. Teda v inom meste.
Beka: Ahooooj Lin-kun ^^
Lin: Nazdar Neko-chan ;)
Beka: -/////- to si nech! :D
Lin: Potrebuješ niečo, či mi píšeš len tak? :D
Beka: vlastne mám pár otázok
Lin: Tak, do mňa s tým! :D
...
xDDDDDDDDDDDDDDDDDD
Beka: ty prase!!!!! :DDDDDD
Lin: xDD Tak? O čo ide? :D
Beka: Ty chodíš na školu s chlapcom čo sa volá Midori, však?
Lin: hej, chodíme spolu do triedy...z kadiaľ sa poznáš s Midorim?
Beka: vlastne som jeho sesterka...teraz má také horšie obdobie.. nemá kde momentálne bývať. Nemohol by zostať u teba?
Lin: P-počkaj! Ideš na mňa nejak rýchlo! Ako to, že nemá kde bývať?
Beka: je to zložité ...ak bude chcieť povie ti to sám ..tak, môže? Zachránilo by ho to...
Lin: Ak je to Midori tak samozrejme môže :) rád mu pomôžem ak to potrebuje
Beka: viem, že si homokláda tak mu nic neudělej jo?! :D
Lin: BAKA!! :DDDD neboj sa..s rodičmi to ukecám za každú cenu...povedz mu nech si už balí veci, že sa sťahuje ;) postarám sa o neho, neboj
Beka: ...to je prvý krát čo ťa vidím tak vážneho..vždy si bol taký sukničkár- no skôr gaťkár :DD ale som rada :D
Lin: Neboj sa :D už taký nebudem...teraz tu budem pre môjho milovaného Midoriho :)
Beka: Čože????
Lin has logged out
Midori...Neviem čo sa ti stalo, ale určite to nie je nič dobré. Ochránim ťa, ako som sľúbil.
Midori
Je ráno 7:30 a mňa budí zvonenie môjho mobilu. Natiahnem k nemu ruku a polorozospatý zodvihnem.
"Prosím?..." a k tomu si zívnem.
"Tu je Beka. Niekoho som našla." To je super! Len dúfam, že to nebude žiadny magor. A dúfam, že to nebude dievča! Dievčatá sú desivé. Furt iba kecajú a ja nestíham!
"Kto to je?" poviem prispatým tónom.
"Môj zlatý! Už vstaň! Slunce svítí! A ty máš školu!" To je fakt. Mám školu, ale dneska to asi vynechám.
"Dneska nikam nejdem. Nikdy som nevynechal tak toto nikoho nezabije." Povedal som popravde.
"No...aha...Tak, ale buď okolo druhej pri škole. Vyzdvihne ťa tam môj kamarát, ktorý sľúbil, že sa o teba postará." To znie akoby to bol pedofil.
"Tak dobre. Ale nie je to žiadny magor, že?" uisťujem sa.
"Ahahahhaaaa! Neboj sa! No...ale chráň si prdel. Tak sa pobaľ a potom choď tam. Ja už musím ísť. Bye!" Zrušila to. A ako myslela, že si mám chrániť prdel? Nejak som to nepochopil, ale povedala, že sa nemám čoho báť. Snáď to nebude tak hrozné. Prežijem.
Do tej pol jednej som jedol, balil sa, poflakoval, spal. Keď už bola jedna hodina tak som sa prezliekol, umyl a nahádzal posledné veci do tašky. V poslednej dobe sa ochladilo keďže je jeseň, tak som si vzal na seba aj tenšiu bundu. O pol jednej som vyrazil, aby som tam bol tak akurát. Cestou som sa nikam neponáhľal, pretože mám cestu akurát na polhoďku. Trochu ma bolia ruky od batožín. Ale je to lepšie ako včera. Prešlo to? Alebo je to vďaka tomu, ako ma Lin-kun ošetril? Alebo za to môže tá p-p-...p-uusa na ruku? Pri samotnej spomienke som sa začervenal. No tak! Nemysli na to! Ukľudňoval som sa celú cestu tam a keď som tam došiel, tak pred bránou školy ešte nikto nebol. To je jasné. Práve je vyučovanie takže sa to tu nehemží. Do konca vyučovania chýba 20 minút a do druhej chýba zhruba 5 minút. Zložil som si batožiny na zem a čakal. Nikdy by som niečoho takého nebol schopný, ale teraz je to núdzová situácia a Beke verím, že by ma nepodkopla. Zamyslel som sa nad tým, aký bude ten človek, s ktorým budem teraz žiť. Bál som sa a stúpal vo mne adrenalín. Je to veľký stres, urobiť niečo také.
Z ničoho nič ma niekto chytil jednou rukou za plece a druhou mi zodvihol jednu z dvoch tašiek. Podvihol som zrak a bol som šokovaný.
"Čo sa tak pozeráš. Poď ideme." Stál predo mnou Lin-kun. V ten moment som skoro dostal zástavu srdca. Lun-kun je tá osoba u ktorej budem. Robíte si prdel, že?
"No tak poď." Uchechtol sa Lin a voľnou rukou chytil moju pravú rúčku a trochu ma potiahol. Ja som sa spamätal, schmatol som tašku a išiel s ním. Keby tá jeho ruka nebola tak teplá asi by som ho okríkol a pustil, ale teraz sa mi nejak nechcelo. Je to v poriadku, nie? Boli sme celú cestu ticho, ale nebolo to trápne ticho. Skôr sme si nemali čo povedať. Bolo to také normálne ticho. Po polhodinke autobusom a ceste zo zastávky sme dorazili k paneláku. Vošli sme, dostali sa na tretie poschodie a ja som iba napínavo sledoval, ako Lin-kun odomykal dvere do jeho malého kráľovstva.
Lin
Som rád, že som prehovoril rodičov. Stálo to veľa námahy, ale to je adekvátne. Midori bol celú cestu taký nesmelý, ale neodmietol moju ruku. Bol taký roztomilý. Už sa teším na to ako ho budem rozmaznávať a dúfam, že sa mu bude u mňa dobre žiť. Rodičia si na to rýchlo zvyknú. Keď si zvykli na to, že som si často ťahal domov chalanov na sex, čo veľmi dobre vedeli, tak im Midoriho prítomnosť vadiť nebude. Došli sme už pred byt a ja som odomykal dvere. Cítil som to Midoriho napätie až mi to prišlo vtipné. Pousmial som sa a konečne otvoril dvere dokorán. Midori poslušne vošiel, veci položil ku dverám, vyzul sa, odložil topánky a rozhliadal sa okolo seba. Potom kukol na mňa ale nič nepovedal.
"Vítaj u nás." Povedal som s úsmevom. Midori sčervenal a zahľadel sa do zeme. Sem tam kmitol jeho pohľad na mňa a potom hanblivo povedal.
"Ď-Ďakujem ti, Lin-kun." To je prvý krát čo povedal moje meno. Vyzeral tak rozkošne a ja asi ani nemusím hovoriť čo to so mnou robilo. Bez rozmyslenia som sa k nemu začal približovať a on automaticky cúval. Po pár krokoch ho zastavila stena a ja som sa zastavil až tesne pri ňom. Zaskočene sa na mňa odspodu díval tými veľkými, zelenými kukadlami. To bol koniec mojej trpezlivosti. Nedokázal som sa ubrániť a nedotýkať sa ho. Jemne som ho pohladil po tvári a on sa trochu zachvel a privrel oči. Potom som mu dal pusu na čelo a usmial som sa. Midori sa prestal chvieť. Stalo sa niečo?
"Baka!!!!" a s tými slovami mi dal záhlavok.
"Som ti vďačný, ale toto na mňa neskúšaj!" Hééééé? To sa ho nemôžem dotýkať ani keď je tak milučký? To je mučenie!
Midori
Lin sa ku mne začal zrazu približovať. Inštinktívne som ustupoval, ale nie na dlho. Zastavila ma stena. Lin stál kúsok predo mnou a díval sa na mňa. Je mi to trošku trápne. Potom sa ma začal dotýkať na tvári a hladil mi ju. Tak jemne, tak nežne až mi z toho prešiel mráz po chrbte. Bolo to celkom príjemné. Ani som si toho nevšimol, ale tvárou sa nebezpečne priblížil a pobozkal mi čelo. Aaach...bolo to tak....počkať. Čo som kretén?! A čo si to on dovoľuje?!
"Baka!!!!" a pridal som mu k tomu aj záhlavok.
"Som ti vďačný, ale toto na mňa neskúšaj!" povedal som, aby som to uviedol na pravú mieru.
Vidím to tak, že z tohto bude veľa problémov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 BekaUzumakiTamiko BekaUzumakiTamiko | 30. května 2013 v 18:05 | Reagovat

Ariagtoo~ Lin-kune XD :3 Milujem Druhu sancu >.<

2 Linn Linn | Web | 1. června 2013 v 15:39 | Reagovat

Děkuju Koneko-chan! :3 mám z toho radosť! >.<

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama