Táto stránka sa venuje yaoi tématike, čo je vzťah medzi dvoma mužmi (niekedy- dosť často- nevhodné pre deti)! Ak sa vám to hnusí, tak to prosím nekritizujte v komentároch! Vďaka :)

Diel 3.

25. května 2013 v 15:22 |  Druhá šanca
Tak a je tu ďálší diel! ^^ Tento dielik sa mi ťažko písal, lebo som súcitil s Midorim. No na koniec Lin-kun na niečo príde, na niečo zaujímavé ;)
Prajem príjemné čítanie!

Lin
Dneska je štvrtok a akurát sedím v aute na ceste do školy. Už je to nejaká doba, čo som nebol v škole kvôli zdravotným problémom. Celkom sa teším, pretože doma bola nuda. No a to, že som bol chorý znamenalo, že som si to musel robiť rukou. To ma nebaví! Už sa teším, keď si dneska večer nájdem nejakú prdelku. Keď hovoríme o prdelkách, ako sa asi má Midori? Možno som mu chýbal. Dneska ho môžem trochu poškádliť. Vidieť ten jeho červený rumenec na tvári, pre mňa bude perfektné osvieženie. Viac som sa už nemohol zdržovať myšlienkami, už som musel vystupovať. Musel som vystupovať bratovou stranou, pretože on sedáva pri pravých dverách auta a tie sú bližšie ku chodníku. Brat otvoril dvere a začal z nich vyliezať. Ja som išiel tesne za ním.
"Majte sa." Povedal keď vystúpil a mne trepol dverami do tváre. Naštval som sa ako malé decko, vyletel z auta a začal na brata kričať.
"Ty chuj jeden!! Nemysli si, že ti to len tak prejde!" Som značne naštvaný, lebo naše súrodenecké vzťahy sú kus horšie, takže ma od neho naštve kdejaká blbosť.
"Čo mi neprejde?" Kukol sa na mňa ako najväčší kretén sveta.
"Nehraj blbého! Tresol si mi dverami do xichtu!"
"Ah, vážne? Nevšimol som si. Si taký krpatý, že všimnúť si ťa je proste nemožné!" a uškeril sa od ucha k uchu. JA, že som KRPATÝ?!
"Za to, že ty si vysoký ako Empire State Building neznamená, že ja som malý!" To on je tu vysoký ako Slenderman!
Luke, môj brat, mi na to už chcel niečo odseknúť, ale v tom k nám dobehli moji spolužiaci.
"Aha, ukážková súrodenecká láska!" A všetci sa na nás začali baviť. Nemienim pred nimi robiť scény, tak som sa na nich usmial ako vždy.
"Poď Lin." Schmatol ma môj kamarát čo sedáva za mnou.
"Kida, dobré ráno hádam, nie?" Sme proste kamaráti toho typu čo si jeden doberá toho druhého.
Tak sme sa všetci dotrepali do triedy. Midori tu ešte nie je. To je nezvyčajné. Vždy tu už je, keď prídem a niečo si číta. Ďalej venujem pozornosť spolužiakom. Rozprávame sa o rôznych veciach, ale najviac sa bavíme o tom čo mi bolo. Zakecal som to na obyčajnú horúčku. Nemám chuť im vysvetľovať všetky veci okolo toho. Bolo necelých desať minút do začiatku hodiny a Midori nikde. Spolužiaci mi niečo vraveli, ale ja som ich nevnímal. Hypnotizoval som dvere. Midori, kde si? Ochorel si? Zaspal? Stalo sa ti niečo? Moja hlava bola plná toho či Midori príde alebo nie. Či jednoducho mešká alebo sa mu stalo niečo vážne. Musím priznať, že sa trochu bojím.
Pomaly sa otvárali dvere. To nesmelé otváranie. Midori prišiel! Na nič som nečakal. Všetkých okolo mňa som odbil a dobehol k nemu.
"Midori, dobré ráno." Povedal som laškovným tónom. Midori len prikývol na znak odzdravenia a šiel pomaličky ďalej.
Zdá sa mi to alebo niečo nie je v poriadku. Viem, že Midori všetkých normálne len ignoruje, ale teraz to je iné. Celý čas má hlavu sklopenú dole a ja mu nevidím do tváre. Pridŕža si pravú ruku a ide k lavici pomaly. Vidím to! Správa sa inak!
"Midori, stalo sa niečo?" Zaznel môj hlas ustarane. Zastavil sa a začal sa triasť! Bojí sa niečoho? Midori, niečo sa stalo, že? Nevydržal som to, musel som sa mu pozrieť do očí a zistiť čo sa stalo. Chytil som ho za ľavé rameno, pritiahol kúsok bližšie k sebe a druhou rukou som mu následne podvihol bradu, aby som mu videl do tváre.
"Č-" nezmohol som sa ani na jediné slovo. Jeho nádherná tvár bola plná modrín a rán. Kto by mohol ublížiť tak anjelskej tváričke? A vypadá to, že tie na tvári nie sú jediné rany stavím sa, že jeho pravačka je tiež...A aj jeho noha zrejme , keď kráčal tak pomaličky. Ale ten nemí výraz v tvári čo zároveň vypadá akoby sa mal rozplakať. Do prdele! Kto to urobil?! Kto mohol Midorimu ublížiť?!
"Midori, poď so mnou!" Schmatol som ho okolo bokov, prehodil cez plece čo najjemnejšie, ako sa dalo a doslova som sa s ním vyrútil na chodbu pred triedou, kde už bol značný kľud a ticho. Postavil som ho na nohy ku stene a svojou rukou som sa podoprel tesne pri jeho hlave. Naozaj mám nervy.
"Tak, kto ti to urobil?"
Midori
Ráno, keď som sa zobudil, som mal strašné bolesti. Aby nie, po tom čo sa včera stalo. Súdiac podľa ticha v byte, tu už nikto nie je. Postavil som sa a vyšiel som z izby, aby som mohol ísť do kúpeľne. Na moje prekvapenie byt nebol prázdny. Brat sedel pri vchodových dverách a obúval sa. Chvíľku som len tak stál pred našou izbou a keď som sa rozhodol spraviť krok, brat ma zastavil.
"Kamže, Midori? Ideš do kúpeľne ošetriť si rany?" Povedal posmievačne a prešiel ku mne, aj navzdory tomu, že je obutý. Zastal som na mieste, podoprený o stenu a ani sa na neho nepozrel. Neodvážil som sa, tak som mal len sklopenú hlavu.
"Hanbíš sa za seba? No pozrime sa na tvoju tváričku." Povedal a bezcitne ma zdrapol za zápästie a trhol ním, aby som sa na neho pozrel. Bol som otočený smerom k nemu, ale očnému pohľadu som sa vyhýbal. On mi ruku podoprel nad hlavou a tým ma mal ako v hrsti.
"Si vážne žalostný. Nečudujem sa, že sa za seba hanbíš. Si slaboch! Neznášam tú tvoju tvár a tento výraz. Tak sa hanbím, že som tvoj brat. Taký úbožiak!" Souji sa nahlas smial a zdieral ma slovami viac a viac. Nevydržím to.
"Pusti ma, Souji." Povedal som potíšku so sklopenou hlavou. Bál som sa.
"Čo si to povedal? Asi som zle počul. TY mi ROZKAZUJEŠ?" stále hovoril posmievačne, ale bolo vidno, že je trochu vytočený.
"Taká spodina a lúzer ako TY si na mňa ústa otvárať nebude!" Udrel ma, s čím som spadol na zem. Ležal som na boku a pozrel sa na neho vystrašeným pohľadom. Položil svoju podrážku na moju tvár a čím ďalej tým viac tlačil.
"Pekne ma popros o odpustenie a pobozkaj mi tenisku. Hneď." Povedal svojím pyšným hlasom a viac zatlačil. Chytil som ho za členok a podvihol som jeho nohu z mojej hlavy. Pozbieral som sa na kolená a jeho nohu som si pritiahol k tvári a pobozkal ju.
"Ospravedlňujem sa. Už to viac neurobím. Prosím odpusť." Povedal som monotónne. On sa uškeril a kopol ma do brucha z čoho som sa znovu zložil na zem.
"Vravel som, že si slaboch!" S tými slovami odišiel.
Po pár minútach ležania som sa pozbieral a dotackal do kúpeľne. Opláchol som si tvár, vydezinfikoval rany a kam sa dalo tak tam som si dal náplasť. Umyl som si zuby a prehrabol vlasy. Trošku som sa pozbieral a šiel som naspäť do svojej izby, kde som sa prezliekol. Dal som si na seba dlhé rifle, zelené tielko a aby som zakryl aj modriny na rukách nahodil som si navrch modrú, károvanú košeľu. Na raňajky nemám náladu a ani chuť, tak som len schmatol tašku a vyrazil do školy. Uvedomoval som si, že idem neskôr ako obvykle. Ale myslím, že môžem byť rád, že sa do tej školy vôbec dostanem. Došiel som do školy zhruba 8 minút pred zvonením. Teraz stojím pred triedou a bojím sa vojsť dnu. Opatrne otvorím dvere a budem dúfať, že si ma nikto nevšimne. Pootvoril som dvere, sklonil hlavu a vošiel dnu. Niekto ku mne dobehol, ale nepozrel som sa tej osobe do tváre. Nechcem, aby ma takto niekto videl.
"Midori, dobré ráno." To je..Lin-kun?! To je zlé. On sa už vrátil. Mal by som ho rýchlo odbiť a sadnúť si. Tak som len prikývol a pokračoval. Bolí ma ruka. Ako budem písať?
"Midori, stalo sa niečo?" Tá otázka ma zaskočila, tak som zastavil. Tuší niečo? To nie je možné. Stalo sa niečo, ale to mu nemôžem povedať. Nevedomky som sa asi začal triasť. Onedlho na to ma Lin chytil za ľavé rameno, pritiahol bližšie k sebe a druhou rukou mi podvihol bradu a vystrašene si obzeral moju tvár.
"Č-" Čoraz viac sa jeho vystrašená tvár začala meniť na naštvanú. Prečo sa tak tvári? Tá jeho tvár, bola plná starosti. O mňa? Netuším.
"Midori, poď so mnou!" povedal tak zrazu, schmatol ma za boky a prehodil cez plece. Myslel som, že to prehodenie bude bolieť, ale skoro som to necítil. Potom so mnou vybehol na chodbu pred triedou, postavil ma na nohy a ja som sa oprel o stenu. Jeho ruka sa podopierala tesne pri mojej hlave.
"Tak, kto ti to urobil?" Jeho otázka ma prekvapila. No jeho výraz tváre ešte viac. Neviem to popísať. Bolo vidno, že je naštvaný, ale to nie je ono. Bol tam v jeho očiach aj smútok a strach. Strach o niekoho iného.
"Zbil ťa vonku niekto? Alebo ťa šikanujú? Povedz mi, kto ti to urobil." Jeho hlas začal byť ráznejší a silnejší.
"N-Nikto. Spadol som. Len som sa podkol." Nemôžem mu povedať čo sa stalo.
"Toto nie sú rany od pádu! Neklam mi! Kto to bol?!" Zvýšil na mňa hlas a ja som sa ho začal báť. Privrel som oči a trochu som sa roztriasol. Od strachu som sa bál tie oči otvoriť. Zacítil som teplo na mojom líci. Otvoril som oči a zistil som, že ma Lin hladí po tvári a upokojuje. V očiach mal zrazu tak láskavý pohľad, plný nehy. Dalo by sa povedať, že sa cítim dobre. Upokojovalo ma to a ja som mal pocit, akoby to všetko zlé bol len sen.
"Prepáč mi, Midori. Nemal som tak kričať." Zašeptal nežne a ďalej ma hladil po líci.
"Ak ti niekto niečo bude chcieť urobiť, alebo ti ublížiť tak ma zavolaj. Zachránim ťa nech budeš kdekoľvek." Lin-kunova dlaň opustila moju tvár, ale namiesto toho vzala do ruky moju zranenú pravačku.
"Budem tu pre teba." A nežne moju ruku pobozkal. Myslím, že som sa začal červenať. Zahltili ma zmiešané pocity, bol som prekvapený, ale aj šťastný. Normálne by som nikoho nenechal sa ku mne takto priblížiť, ale teraz sa cítim dobre. No, jedna vec mi vŕta hlavou.
"Prečo? Prečo to pre mňa robíš?" vypadla zo mňa otázka, ktorá ma trápila.
Lin
"Budem tu pre teba." A pobozkal som mu jeho zranenú rúčku. Mám chuť sa o neho postarať. Chrániť ho. Midori bol tak trošku červený. Naozaj rozkošný, ale mal taký mierne zmätený výraz.
"Prečo? Prečo to pre mňa robíš?" Pípol potichu. To je pravda. Prečo to robím? Normálne sa takto o nikoho nestarám. Normálne takéto veci nerobím. Čo to do mňa vošlo? Žeby to bolo...
Usmial som sa. Bol to iný úsmev než všetky čo som použil do teraz. Dalo by sa povedať, že bol plný lásky. Midori bol zaskočený mojím náhlym úsmevom a bol z neho červený až za ušami.
"Prečo? To je jednoduché. Pretože-" nestihol som dopovedať, pretože zazvonilo a spoza rohu už prichádzal náš učiteľ. Chytil som Midoriho za ľavú ruku a vošiel s ním do triedy. Som celkom rád, že ma učiteľ takto zastavil. Toto mu musím povedať inokedy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama