Táto stránka sa venuje yaoi tématike, čo je vzťah medzi dvoma mužmi (niekedy- dosť často- nevhodné pre deti)! Ak sa vám to hnusí, tak to prosím nekritizujte v komentároch! Vďaka :)

Diel 2.

25. května 2013 v 14:49 |  Druhá šanca
Pokračovanie Druhej šance :) V tomto dieliku sa o maličký kúsok Lin a Midori zblížia no tento dielik má aj svoju smutnú stránku. Midori bude mať problémy.

Prajem príjemné čítanie!


Midori
Práve som v škole a je veľká prestávka. Už je to pár dní čo som si začal všímať to, že ma Lin-kun neustále pozoruje. Nejak som si ho začal všímať aj ja. Vysoký, ale nie príliš. Dobrá, vyšportovaná postava. Pekné rysy tváre a jeho dlhé, trochu strapaté, tmavohnedé vlasy zviazané do nízkeho copíku. Ale najviac ma zaujali jeho hlboké svetlohnedé oči. Je u dievčat naozaj populárny, aj keď vedia, že nemajú šancu. Som zvedavý či je to pravda, že sa stretáva po nociach s mužmi a potom sú spolu až do rána. Mohol by som si len domyslieť, ako ten čas spolu trávia. Karty asi nehrajú. Mohol by som sa niekoho spýtať, ale to by bolo prvý krát čo by som sa tu s niekým bavil a ja nechcem začať tým, že sa spýtam: Heej a chodieva Lin šukávať po nociach?...To by bolo pod moju úroveň. Ale som hrozne zvedavý, čo mám robiť? Mohol by som sa spýtať priamo jeho.
"Midori? Môžem si prisadnúť?" Vyrušil ma hlas z útrob mojej mysle.
To je Lin-kun! Nemôžem ho nechať pri mne sedieť! Ľudia by si mohli pomyslieť, že s ním niečo mám. Ale čo ak by som ho tu pustil? Možno by som mal príležitosť sa ho spýtať na rôzne veci, ktoré ma zaujímajú. Po chvíľe premýšlania som sa rozhodol to aspoň skúsiť.
"Vlastním snáď lavice a stoličky? To si nesvojprávny, že sa musíš tak hlúpo pýtať?" Aaah! Mohol som to povedať aj milšie! Čakal som, že sa Lin urazí a odíde, ale na moje prekvapenie sa hrejivo usmial a prisadol si.
Trochu sa bojím. Neviem čo mám povedať. Budem ho len ignorovať? Ale to, že sem prišiel musí mať nejaký dôvod. Možno ho niečo trápi. Hrabe mi? To by potom nešiel za mnou. Cítim sa tak trápne. Neviem, že či mám začať rozprávať ako prvý. Budem ho ignorovať a tváriť sa, že si robím svoje a popri tom čakať kým niečo povie. To je dobrý nápad! Vytiahol som učebnicu fyziky a otvoril ju na úplne náhodnej strane s tým, že predstieram čítanie. Vo skutočnosti som len premýšľal nad ďalšími hlúposťami. Zrazu sa Lin-kun ku mne priblížil a kukol sa na mňa pozornejšie. Nevedel som čo sa deje. Lin-kuna chytil záchvat smiechu.
"Midori! Ty trdlo! Už si tu dobrú chvíľu čítaš fyziku, ktorú držíš naopak!" Povedal Lin-kun popri tom ako sa zosúval od smiechu zo stoličky na podlahu. Teraz sa hanbím tak ako nikdy predtým!
Knihu som hodil do tašky a postavil sa s tým, že chcem odísť. Neznesiem keď sa mi niekto smeje. Je to ponižujúce. Keď som spravil prví krok Lin sa prestal smiať, chytil ma za ruku a pritiahol si ma k sebe tak, že som sa mu posadil na kolená. Ruky mi obtočil okolo tela a pridŕžal si ma tesne pri sebe.
"Prepáč, bol som trochu zlý." Zašeptal do môjho ucha.
Som si takmer istý, že musím byť červený ako paradajka. Čo to vyvádza?! V-Veď sme v triede a robiť také veci pred všetkými?! Nie som nejaká baba čo potrebuje fanservice!
"L-Lin-kun, pusti ma! Je to t-trápne." A musím sa priznať, že som to povedal úplne rozpačito.
"Teraz ťa určite nepustím." Povedal Lin úplne kľudne a ešte viac ma zovrel. Čo to do neho vošlo?
Lin
Akurát zazvonilo na veľkú prestávku, učiteľ nestihol ani nadiktovať úlohy a už sa okolo mňa všetci zbehli s otázkami, s kým strávim prestávku. Nechcem znieť nejak namyslene, ale myslím, že ma majú ľudia radi. Kričia jeden cez druhého a hádajú sa. Aaach...toto na tom celom nenávidím. Hluk. No tak si rýchlo niekoho vyberiem a bude pokoj. Nech som sa obzrel kamkoľvek, nikam ma to nelákalo. Ako som sa obzeral po všetkých čo sa na mňa uškierali od ucha k uchu, tak som zbadal v lavici naľavo odo mňa opustené šteniatko. Proste roztomilý! Fajn, je rozhodnuté, idem za Midorim!
"Midori? Môžem si prisadnúť?" Povedal som hneď ako som k nemu pristúpil. Vypadá to, akoby som ho prerušil v premýšľaní nad niečím dôležitým. Snáď to nevadí. Keď ma zaregistroval vypadal trochu nervózne. Je to snáď kvôli mne?
"Vlastním snáď lavice a stoličky? To si nesvojprávny, že sa musíš tak hlúpo pýtať?" Odsekol mi Midori na moju otázku. To znamená, že si môžem prisadnúť? Som šťastím bez seba! Usmial som sa a sadol som si. Mohol by som sa na tú jeho roztomilú a zmätenú tváričku pozerať celý deň. Mám chuť sa ho dotýkať, pobozkať ho a objímať ho, ale to by ho mohlo zrejme vystrašiť, keby som to z ničoho nič spravil. Midori sa asi hanbí a nevie čo má robiť. Je nervózny, ale vypadá to, že sa ukľudnil, lebo si vytiahol nejakú knihu a začal si ju čítať. Vyzerá tak nádherne, keď má ten vážny výraz. Je naozaj inteligentný. V triede má vždy najlepšie výsledky a je tak sebaistý čo sa týka školy. Rodičia na neho musia byť hrdý. Zaujímalo by ma, čo to vlastne číta? Nemôžem prečítať nadpis. To číta knihu v inom jazyku? Si úžasný, Midori! Ale ten cudzí jazyk mi je povedomí. Priblížil som sa kúsok ku knihe ktorú číta. Ja som debil, veď to je naša fyzika! Midori ju celý čas držal hore nohami. Nedokázal som udržať smiech.
"Midori! Ty trdlo! Už si tu dobrú chvíľu čítaš fyziku, ktorú držíš naopak!" Musel som mu odôvodniť môj nával smiechu. Proste mi prišlo vtipné, že náš chladne-inteligentný Midori urobil niečo, čo by som nečakal. Asi ho moja návšteva rozhodila. Mal by som sa mu za ten smiech ospravedlniť.
Midori sa postavil s úmyslom odísť, ale mne neujde. Kdeže, chlapče, nikam sa nejde. Chytil som ho za ruku a stiahol ku sebe, aby mi pekne sadol na kolená. Spútal som ho svojimi rukami.
"Prepáč, bol som trochu zlý." Zašeptal som mu do jeho uška. Jeho reakcia bola naozaj sladká. Kompletne sčervenal a zachvel sa mi v náručí.
"L-Lin-kun, pusti ma! Je to t-trápne." To si robí srandu! Nemôžem ho pustiť ani keby som chcel keď sa tvári tak roztomilo.
"Teraz ťa určite nepustím." Len ešte chvíľku takto zostať. Je mi jedno kto sa pozerá a kde sme. Cítim sa dobre keď viem, že je Midori práve teraz pri mne. Nikdy som sa necítil tak dobre, keď som s niekým bol. Vždy to bolo len o tom, že sme sa spolu vyspali a tým to končilo. Teda, aspoň ja som nechcel nič viac. S tými zajačikmi som spával len preto, že som sa nudil. Nuda. Viem veľmi dobre, že je to len hlúpa výhovorka. Pravda je taká, že aj keď ma obklopuje toľko ľudí tak viem, že nikomu z nich na mne naozaj nezáleží tak sa proste cítim...sám. Svoju frustráciu zo samoty si kompenzujem nezáväzným sexom. A do vzťahu sa mi nejak nechce. Je to príliš komplikované a ja sa potom cítim obmedzený. Ale tento krát cítim rozdiel. Je to v niečom iné. Keď sa mi predtým zapáčil nejaký chlapec, tak som myslel len na to ako ho sundať, ale teraz na niečo také nemyslím. Tentoraz mám chuť Midoriho proste len držať v náručí.
Midori
Akurát som sa vrátil domov zo školy. Už je to týždeň čo som Lin-kuna videl naposledy a týždeň čo sa stala v triede tamtá vec. Odvtedy ma v triede všetci otravujú a Lin-kun sa mi ani neodvážil ospravedlniť! Že vraj je chorý, tak s tým ospravedlnením počkám. Už je to pekne dlho čo sa neukázal, dúfam, že to nie je nič vážne. Počkať, prečo sa vôbec o neho starám! Veď je cudzí a čo ma do toho, že je chorý alebo čo! Dneska som kvôli nemu dostal trojku lebo som sa nevedel sústrediť. Myslel som celý čas len na to, či mu je už lepšie. Ale to, že som dostal trojku je obrovský problém. A násobí sa to aj tým, že je dneska otec doma.
Keď som sa vyzul, nasmeroval som si to rovno do svojej izby, kde som sa zavrel a pripravoval sa do školy. Tvrdo som sa učil, aby som si nejako vykompenzoval tú trojku. Aj napriek tomu viem, že ma trest neminie. Po zhruba dvoch hodinách učenia som započul buchnutie dverí. Rodičia sú doma a je už len otázkou času, kedy si ma zavolajú ohľadom otázky -čo bolo v škole?-. To sa začnú pýtať až keď sa vráti brat, boh vie čo práve robí. Netrvalo dlho a ozvalo sa druhé buchnutie dvermi. Brat je doma a práve týmto zahajujem domáci teror! Po 15 minútach som započul tlmene ako ma volá otec. Vyšiel som z izby a pomaly som došiel pred otcovu pracovňu, v ktorej už zrejme všetci čakali. Zhlboka som sa nadýchol a vošiel som dnu. Matka a Souji stáli na boku miestnosti a môj otec sedel predo mnou a niečo zapisoval do dokumentov. Na stoličke bol otočený chrbtom ku mne. Vypadá to, že má veľa práce (ako inak).
"Tak, Souji a Midori, povedzte mi čo ste dneska dostali za známky." Otcova otázka bola stručná jasná výstižná a viem, že presne také odpovede aj očakával.
"Ja som dneska dostal 100% z testu z ekonomiky." Povedal môj brat pohodovo a založil si ruky do vreciek. Matka sa pousmiala a prikývla na znak, že je spokojná.
"A ty, Midori?" spýtal sa otec a ja som sa iba zapotil.
"Ja...Ja som dostal 3 z biológie. Ospravedlňujem sa." Povedal som skoro až nepočuteľne. Otec sa postavil zo stoličky a tresol do stola. Matka na mňa zazrela, pristúpila ku mne, dala mi facku až som narazil do steny.
"Si ty vôbec naše dieťa?! A snažíš sa ty vôbec?! Áno, snažíš sa strápniť svojich rodičov! Si hanba našej rodiny!" a ďalej ma matka bila hlava nehlava. Bolelo to, ale viac boleli tie slová.
"Môj milý, braček. Si stratený prípad. Nechápem ako si mohol dostať trojku z takého predmetu." Brat sa mi začal vysmievať.
"Sklamal si ma. Odíď z mojej pracovne. Nechcem ťa mať na očiach." Povedal mi otec. Vybehol som preč, zavrel som sa do svojej izby a hodil na posteľ. Toto sa mi stáva pravidelne. Hrozne to bolí, keď mi hovoria také veci. Mám pocit, že do tejto rodiny ani nepatrím. Rozplakal som sa s ponorenou hlavou do vankúša. Po nejakej chvíľke keď som sa ukľudnil, tak som sa postavil a pomaly som prešiel ku zrkadlu. Mal som roztrhnutú peru, červené líce na ktorom som aj porezaný asi od zaškrabnutia, po tele veľa modrín a červené opuchnuté oči od plaču. Vypadám hrozne.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama